Sopečné pohoria na Slovensku
Na úvod
Územie Slovenska zaberajú v väčšej časti Karpaty, ktoré na juhu lemujú nížiny Panónskej panvy. Karpaty patria do Alpsko-himalájskej sústavy, ktorá vznikla niekoľkými vrásneniami v druhohorách a v treťohorách.
Vývoj Karpát prebiehal vo viacerých etapách. Už v starohorách a v prvohorách sa v geosynklinálnych moriach usadzovali horniny, ktoré boli niekoľkokrát vyvrásnené a premenené na kryštalické bridlice. Vrásnenie sprevádzala magmatická činnosť. Počas varíjskeho vrásnenia koncom prvohôr vznikli magmatické telesá zložené z granodioritov a žúl. Kryštalické bridlice, granodiarily, žuly vytvorili Slovenský blok, ktorý tvorí podklad Západných Karpát a vystupuje na povrch v jadrových pohoriach.
Koncom prvohôr územie našich Karpát pokleslo a zalialo ho more. V ňom sa v druhohorách usadzovali mocné vrstvy sedimentárnych hornín, najmä vápence, dolomity s sliene. Koncom druhohôr sa tieto horniny alpínskym horotvorným pochodom zarástli, presunuli sa vo forme príkrovov z juhu na sever a vytvorili obal centrálnych Karpát.
Na konci druhohôr
na severnom okraji centrálnych Karpát vznikla morská priehlbina, do ktorej sa usadzovali z priľahlej pevniny štrk, piesok a hlina, z ktorých vznikli vrstvy striedajúcich sa zlepencov, pieskovcov a ílovcov- flyš. Tieto horniny boli na rozhraní paleogénu a neogénu zvrásnené, a tak vzniklo flyšové pásmo. Pri vrásnení flyšu boli z podložia vytrhnuté a tlakom vyzdvihnuté aj slieňovce a odolné vápence. Mäkké slieňovce podľahli erózii a odolné vápence výrazne vyčnievajú v teréne. Tak vzniklo na severnom okraji centrálnych Karpát úzke bradlové pásmo. Na obvode flyšových Karpát sa na začiatku neogénu vytvorila ďalšia geosynklinála, v ktorej sa usadzovali štrky, piesky a íly- čelná karpatská predhlbeň, cez ňu sa v ďalšej fáze alpínskeho vrásnenia presunuli flyšové Karpaty. Pri tomto vrásnení na vnútornom okraji Karpát vznikli sopečné pohoria. Vytvorili sa hlboké zlomy, pozdĺž ktorých vystupovala láva na povrch a sopky vyvrhovali sypké materiály ( tufy, tufity).
Na konci neogénu vznikali hlboké zlomy, ktoré rozlámali zarovnaný povrch na kryhy, niektoré z nich sa zdvíhali a vznikli pohoria centrálnych Karpát. Na južnej strane Karpát a medzi jednotlivými pohoriami niektoré kryhy poklesli, vytvorili sa neogénne kotliny, v nich sa v morskom a neskôr v jazernom prostredí usadzovali štrky, piesky a íly.
Vo štvrtohorách činnosťou riek, ľadovcov a vetra vznikali štvrtohorné sedimenty, ktoré pokrývajú staršie horniny. Vytvorila sa súčasná riečna sieť, v dolinách a kotlinách sa ukladali nánosy štrku, piesku a hliny. Horské ľadovce modelovali zemský povrch a ukladali ľadovcové sedimenty. Silné vetry odnášali piesok a prach a vytvorili viate piesky a spraše.
Neogénny vulkanizmus na území Slovenska - ryolitový a andezitový
Na území Slovenska vulkanická činnosť začala v období spodného bádenu (zhruba pred 16,5 miliónmi rokov). V tomto období bola južná časť Slovenska a severná časť Maďarska zaplavená plytkým morom a nachádzala sa v subtropickom pásme. Morské prostredie preniklo až do oblasti dnešnej Žiarskej kotliny a oblasti Handlovej. Andezitová magma vystupujúca po zlomoch bola zdrojom extruzívneho (výlevného) vulkanizmu z viacerých rozptýlených centier. Výlevné telesá v južnej časti územia po výstupe na morské dno rástli ako submarinný (podmorský) extruzívny dóm obklopený masami úlomkového materiálu (napr: formy na južných okrajoch Krupinskej planiny).
Výstup extruzívnych telies v morskom prostredí prebiehal podobne aj v oblasti Burdy na južnom Slovensku Severnejšie vývoj extruzívnych dómov prebiehal v kontinentálnom suchozemskom, prípadne jazernom prostredí. Následne na južných okrajoch Krupinskej planiny vznikol čelovský pyroklastický vulkán a východne lysecký pyroklastický vulkán ukončený výstupom extruzívnych dómov v oblasti centrálnej vulkanickej zóny (KONEČNÝ 2008).
Pri východnom okraji stredoslovenského neovulkanického regiónu počas sa vyvíjal pomerne rozsiahly stratovulkán Javorie. Stratovulkán je charakteristický vznikom vulkanotektonických depresií a výstupom štokových intrúzií v centrálnej vulkanickej zóne. S intrúziami sú späté intenzívne hydrotermálne premeny okolitých hornín a výskyt olova, zinku, medi či zlata. Severnejšie od neho vznikol menší avšak na našom území najvýžší stratovulkán Poľana, vyznačujúci sa kalderou s rozmermi 5 x 4 km. V záverečnom období v centrálnej zóne vystúpili andezitové a dioritové intrúzie (preniknutie magmy do zemskej kôry) podobne ako u stratovulkánu Javorie. V severnej časti neovulkanického regiónu v oblasti Kremnických vrchov
- znikol systém na sebe naložených vulkánov. Na staršom zlatostudnianskom stratovulkáne bádenského veku, ktorého prevažná časť poklesla v rámci kremnického grabenu, sú naložené mladšie andezitové vulkány sarmatského veku - turovský vulkán, flochovský vulkán, rematský vulkán a z nich najmladší vulkán Vlčí vrch tvorený bazaltickými andezitmi. V období sarmatu došlo k výzdvihu a sformovaniu hrasťovej štruktúry v centrálnej časti Kremnických vrchov a vzniku rudných žíl kremnického rudného poľa (KONEČNÝ 2008). Ich ťažba už v období stredoveku podmienila založenie a rozvoj kráľovského banského mesta Kremnica. S
- e uložený v nadloží sedimentov uhoľného ložiska pri Handlovej a Prievidzi so špecifickými formami-
- centrálnej až juhozápadnej časti stredoslovenského neovulkanického regiónu sa rozkladá najrozsiahlejší stratovulkán Západných Karpát-
Po ryolitovom vulkanizme nasledoval v období panónu (okolo 9 mil. rokov) vulkanizmus bazaltických andezitov z viacerých eruptívnych centier v západnej časti Žiarskej kotliny (lávové prúdy, dajky, neky, ložné intrúzie, pyroklastiká) sa formoval Šibeničný vrch (KONEČNÝ 2008). Zvyšky lávových prúdov tu vytvorili skalné útvary. Územie je mimoriadne bohaté na výskyt minerálov (približne 140 druhov a odrôd minerálov) a rúd drahých kovov, ktoré boli v minulosti intenzívne ťažené. Objavením zlatonosných rudných žíl na povrchu a prvými prácami pri získaní cenného kovu sa začala písať história prvého osídlenia, založenie mesta Banská Štiavnica a jej nasledujúci rozkvet ako najpoprednejšieho banského mesta v období stredoveku. Počiatky vulkanickej aktivity na východnom Slovensku sú zaznamenané v podobe vložiek a polôh ryodacitových a ryolitových tufov v morských sedimentoch v oblasti Prešova. Vek sedimentov odpovedá egenburgu (starší neogén). Vulkanická aktivita ryodacitového a ryolitového vulkanizmu pokračuje v období karpatu aj spodného bádenu s uložením popolovopemzových tufov v morských sedimentoch. Andezitový vulkanizmus striedaný ryolitovým vulkanizmom sa prejavil v oblasti Zemplínskych vrchov. Vulkanická aktivita andezitového vulkanizmu sa naplno rozvinula až v období sarmatu, kedy vznikla vulkanická reťaz Slánskych vrchov pri západnom okraji Východoslovenskej panvy, v ktorej sa ukladali spočiatku morské a neskôr sladkovodné sedimenty. S touto fázou geneticky súvisí aj zrudnenie zlata, striebra a ortuti v Slanských vrchoch. Toto sopečné pohorie východného Slovenska predstavuje však len zvyšok veľkých sopečných celkov, pretože erózia rozrušila rozsiahle vulkanické celky a veľká časť z nich
bola denudovaná (obnažovaná vplyvom dažďa a vetra). Vyskytujú sa tu nápadné homoľovité formy (kopec Oblík, Vrátna, Sobraná). Stavbu Slánskych vrchov tvorí niekoľko pyroklastických vulkánov a menších až stredných stratovulkánov, z ktorých najvýznamnejšie sú zlatobanský stratovulkán v severnej časti Slánskych vrchov s početnými intrúziami dioritových porfýrov a južnejšie stratovulkány Makovica, Strechový vrch, Bogota a Veľký Milič pri štátnej hranici s Maďarskom.
Na okraji Východoslovenskej panvy vznikla v období sarmatu reťaz andezitových stratovulkánov Vihorlatských vrchov pokračujúca ďalej na území západnej Ukrajiny a ďalej na území východného Rumunska. Západnú vetvu tvoria stratovulkány Kyjov, Sokolský potok a Vihorlat. Ďalšie stratovulkány Morské Oko, Diel a Popriečny budované prevažne lávovými prúdmi a vyšším podielom pyroklastických hornín. Vihorlat je naším najvýchodnejším sopečným pohorím a patrí k najzachovalejším sopečným pohoriam na Slovensku.
Bazaltový vulkanizmus v období mladších treťohôr až štvrtohôr
Po skončení aktivity andezitového a ryolitového vulkanizmu nasledovala na území Slovenska a severného Maďarska vulkanická činnosť bazaltov odlišného petrografického typu. Zvyšky tohto vulkanizmu v podobe rozptýlených telies (lávové prúdy, neky a troskový kužeľ s lávovým prúdom) sa nachádzajú v oblasti stredného Slovenska v rámci územia, na ktorom prebiehal predtým andezitový a ryolitový vulkanizmus. Vo väčšom meradle sú však zvyšky tohto vulkanizmu zastúpené na území južného Slovenska v oblasti Lučenskej kotliny, v okolí Fiľakova a Cerovej vrchoviny. Putikov vršok je najmladší a najzachovalejší geologický úkaz sopečného pôvodu na Slovensku. Z hľadiska geologického času táto sopka sa začleňuje do štvrtohôr, pretože štvrtohorné segmenty sú uložené v podloží a na povrchu lávových prúdov. Vek sopečnej činnosti sa určil uhlíkovou metódou do obdobia začiatku poslednej ľadovej doby, čo zodpovedá geologickému veku asi 130 000 rokov. Sopka Putikov vršok je výsledkom explozívnej a výlevovej činnosti. Tieto dve sopečné činnosti vytvorili sopečný troskový kužel a lávový pokrov. Lávové prúdy vytvárajú lávový pokrov odborne nazývané lávové plató. Lávové prúdy bazaltového zloženia sú rôznej hrúbky a dĺžky. V blízkosti kužela sú lávové prúdy s dĺžkou do niekoľko desiatok metrov a hrúbkou do 1 m. S rastúcou vzdialenosťou od kužela do doliny Hrona hrúbka prúdov narastá do 15 m a maximálna dĺžka je 3,5 km. Z petrografického hľadiska horniny, ktoré tvoria sopku sú bazalty a bazanity, čiže čadiče.